21. Parlamentná demokracia. Čo to je? Sloboda, alebo zúfalstvo z nevedomosti? (Ako boli riadené rodové občiny Slovanov?)

Rozhodli sme sa, že odhalíme korene a podstatu toho, čo spôsobuje choroby a utrpenie.

Tak ako sme si tieto veci popísali na úrovni jednotlivca, je nutné odhaliť tieto veci aj na spoločenskej úrovni.

Každé spoločenstvo ľudí v priebehu dochovaných dejín prejavovalo vedomo alebo nevedomo snahu o vytvorenie dokonalej spoločnosti. Školská história nás učí o gréckych demokratoch, náboženských komunitách, utopických socialistoch, demokratických kapitalistoch atď.

 

 

Pozrime sa teraz bližšie na tieto snahy, čo ich k tomu viedlo, a prečo viac alebo menej všetky zlyhali.

Prvý krát sa slovo demokracia objavuje v Grécku, v dobe fungovania mestských štátov. Démos je ľud a krátos je vláda. Čiže by sa malo jednať o vládu ľudu. Z vlastnej skúsenosti viem, že keď sa niečo pokazí na začiatku, bude sa to kaziť „furt“, čím ďalej, tým viac. Keď sme pred týždňom sadili hrušky a pri prvej sme sa pomýlili o 5 cm, pri desiatej hruške to bolo už pol metra. Toto isté platí aj pre demokraciu. Ak začneme stavať spravodlivú spoločnosť iba na tomto princípe, tak výsledkom môže byť iba zúfalstvo, utrpenie a vláda nevedomosti. Ak sme dostatočne oboznámení s dejinami, tie samotné nám dávajú odpoveď, čo bolo výsledkom tejto vlády ľudu, vlády väčšiny, vlády davu. Môžme začať v Grécku. Ako skončil Sokrates? Najmúdrejší človek v Grécku? Čo s ním spravila spravodlivá väčšina a ňou volení poslanci? Ako skončil Pytagoras? Čo s ním a jeho školou urobila vláda ľudu? Môžme pokračovať ďalej. Ako skončil Ježiš? Kto ho odsúdil? Vedomá menšina, alebo nevedomý dav s jeho zástupcami? Ako boli prenasledovaní múdri a nadaní ľudia, nositelia poznania, v priebehu histórie? Giordano Bruno, Galileo, Leonardo da Vinci, Paganini… Tisíce ľudí skončilo na hranici len preto, že mali iný názor ako vládnuca kasta vyvolených demokratov.

Skúste si spomenúť, kedy v histórii došlo k niečomu, kedy väčšina disponovala vedomím a pochopením? Ak ste objektívni, tak tam toho veľa nenájdete, ak vôbec. Teda minimálne od dôb gréckej demokracie. Pretože v dávnejších dobách niečo, čo sa demokracii podobalo existovalo, ale nebola to vláda ľudu, lebo už len slovo vláda v sebe nesie určitý prvok násilia. Tieto spoločnosti boli založené skôr na spolupráci, zdieľaní a vzájomnej úcte. Hovorilo sa im občiny (o tom neskôr).

Ak sme si jasne uvedomili, že väčšina bola väčšinou slepá a nevedomá, akí boli potom asi jej zástupcovia? Môže si nevedomý človek zvoliť vedomého zástupcu? No ak nie sme ohlúpnutí, tak je jasné, že nie. Takýto človek si vyberie len takého zástupcu, ktorý ho vhodne zmanipuluje a oklame. A toto je aj podstata parlamentnej demokracie počas 2500 rokov svojej existencie. A tak jedna vláda, jeden parlament odchádza a druhý prichádza. Človek si vždy povie, no teraz to už bude určite lepšie. Nádej ho drží pri živote, a v duši má pocit, že si vybral, zvolil sám, len akosi sa výsledky týchto sľubov nedostávajú k nemu. Nazýva sa to slobodou, dokonca si to aj niektorí myslia. Volič si myslí, že si slobodne zvolil svojho zástupcu a zástupca si myslí, že slobodne vládne tomuto ľudu. Dokonalá ilúzia slobody.

Kto tu ale skutočne vládne?

Je jasné, že je to nevedomosť, ale pozrime sa už len na samotný proces volieb. Kto podáva informácie o kandidátoch? Kto rozhoduje o tom, v akom svetle ho vykreslia a ako často? Nie sú to náhodou médiá? Ak sú to médiá, kto za nimi stojí?

Sú to osvietení ľudia, ktorí majú na zreteli blaho národa, alebo sú to ľudia, ktorích zaujíma akurát zisk a vlastné obohatenie? A ak má niekto svoje hodnoty postavené len na zisku, je to osvietený človek, alebo nevedomý hlupák, ktorý neodhalil podstatu života?

A takýto ľudia, ktorí majú obrovský vplyv na spoločnosť, na vedomie ľudí, nie sú nikým volení, vyberaní. Stačí im na to mať peniaze a hotovo. Tak to potom aj vyzerá. Ak si pozrieme večerný program, vrátane správ, je tam samé násilie, vraždy, strach a horory rôzneho druhu. Na Slovensku sa deklaruje, že šírenie násilia je zakázané, trestné. Čo ale šíria tieto médiá? Sú to teda zločinci? A ešte to dopĺňajú stupidnými reklamami zameranými na chamtivosť a zisk. Čo týmto spôsobom podporujú u ľudí? A čo podporujeme u našich detí?

Skúste si pozrieť večer nejaký násilný film a potom sledujte, o čom sa Vám bude snívať. Nočné mory sa budú striedať a prejavia sa aj v bežnom živote. Depresia, zúfalstvo a ustráchanosť na seba nenechajú dlho čakať.

Potom si skúste pozrieť, alebo vypočuť nejaký zmysluplný program (čo je už pomaly vzácnosť), niečo, čo podporuje v človeku tvorivosť, pokoj, pochopenie, ocenenie života, jeho podstatu, radosť, zdravie, lásku… A naplnení takýmito pocitmi si ľahnite do postele a uvidíte, ako sa vám bude spať a čo sa vám bude snívať. A keď potom človek vstane, má chuť takéto hodnoty prejavovať do života.

Takže priatelia, kto tu teda určuje smerovanie krajiny?

Zisk, peniaze, peníze, a to všetko až na prvom mieste. A tieto peniaze sú tým, čo vytvára strany, platí politikov. Tí potom spievajú, čo im ich chlebodarcovia kážu a volič, človek je len stroj na zdieranie a vyrábanie peňazí, presnejšie povedané otrok. Takže takto funguje parlamentná demokracia. Nevedomý človek (volič) si volí nevedomých zástupcov, ktorích mu ponúknu nevedomé médiá, ktorích jedinou motiváciou činnosti je zisk. No pánboh zaplať! A teraz to skúste zdokonaliť! Teraz z toho skúste spraviť niečo zdravé, niečo, čo funguje. Znova nám na to pomôže odpovedať slovenské príslovie: Z hovna bič neupletieš.

A tak, ako sa z hovna nedá uvariť čokoláda, ani z parlamentnej demokracie sa nedá urobiť zdravá spoločnosť. Ak chceme uvariť dobrý guláš zo zhnitej zeleniny, tak sa nám to nepodarí. Dobrý guláš si vyžaduje čerstvé potraviny.
V prípade človeka je to ľudské vedomie. Ak chceme vytvoriť zdravú spoločnosť, nikdy sa nám to nepodarí s ľuďmi, ktorí sú hlúpi, nevedomí, chorí.

Vytvára sa tu teda otázka, ako prebudiť v ľuďoch toto vedomie? Lebo človek ho v sebe má. To je aj dôvod, prečo potom vedome, alebo podvedome túži.

Sú veci, ktoré ovplyvniť môžeme, a ktoré nie. V každom prípade najúčinnejší prostriedok na aktiváciu je ľudská bolesť, utrpenie a choroby. O tom sme už písali (Podstata a význam chorôb). To si ľudia väčšinou spôsobujú sami a preto sa s tým musia aj vysporiadať. Čím môžeme takýmto ľuďom pomôcť, sú dobré vzory. Nedá sa to presvedčovaním, lebo aj to je forma násilia. Človek jednoducho musí dozrieť vo vare života. Účinným nástrojom je aj poznanie dejín, z ktorých sa dá poučiť. Tieto však boli z veľkej časti odstránené a pozmenené a preto nie je ľahké sa v tom orientovať (čl.: História, alebo dejepis?).

Aby sme si jeden z takýchto obrazov oživili, načrtnime si, ako fungovalo to, čomu sa voľakedy hovorilo rodové občiny Slovanov.

Rodová preto, lebo sa kládol dôraz na rodinu a poznanie rodu sa prenášalo a rozvíjalo z generácie na generáciu.

Občina vychádza z podobného spojenia ako obrad, obrodiť, obrobiť, občiniť. Jedná sa v podstate o spoločnú činnosť vrámci fungujúceho spoločenstva. Táto rodová občina bola vždy úzko spojená s pôdou ako s matkou Zemou, ktorá dávala obživu pre telo a ducha. Princípom hospodárenia nebol zisk ani konkurencia, ale dar a spolupráca. Táto skutočnosť vychádzala z poznania, z úcty ku všetkému, čo ho tvorí, ale na druhej strane z pravdivosti a schopnosti rozlíšiť, čo na živote parazituje a čo nie je možné podporovať. Jednotlivec sa cítil ako časť spoločenstva, časť celku a nebol ovládnutý strachom a túžbou uchmatnúť si čo najviac pre seba. Sloboda nebol len nápis na tričku, ale bytostný zážitok človeka. Vedomie jednotlivca tvorilo vedomie spoločnosti. Neznamená to, že ľudia nemali nezodpovedané otázky, ale to, že ľudia mali vybudované rodové korene vedomia, na ktorých sa dalo stavať. Spoločnosť bola usmerňovaná elitou, ktorá však nebola volená, ale ľudia, (väčšinová populácia), pretože si jej boli vedomí, tak ju udržiavali v úcte a nechali sa ňou viesť.

Aby sme pochopili, kto bola táto elita, musíme si objasniť pár pojmov.

Ľudia od nepamäti popisovali život mimo tohto sveta. Žili tento život, ale cítili, že je ešte niečo, čo je mimo neho. Nazývali to oným svetom, druhou stranou, druhým brehom… a hranicu tvorila nejaká pomyselná rieka, priestor, alebo tunel, ktorý bolo nevyhnutné prekročiť aby sa tam dalo dostať. Mystici túto hranicu nazývali brána a boli si vedomí, že nie každému sa ju podarí v tomto živote prekročiť. Za touto hranicou sa nachádzal svet príčin a súvislostí a človek, ktorý do neho vstúpil, alebo sa k nemu aspoň priblížil, začal vidieť a postupne chápať životné súvislosti tu na zemi, alebo aj súvislosti vesmírne. Takýmto ľuďom sa hovorilo rôzne. Najčastejšie mudrci, starešinovia, vedomci, vedmy, hraničiari atď. Rozdiel medzi nimi však dokázali odlíšiť jedine oni medzi sebou. Ostatní ľudia to mohli cítiť. Vedeli, že disponujú určitým hlbším poznaním, a preto si ich vážili, držali v úcte, nechávali si od nich radiť. Práve oni tvorili tú elitu národa. Neboli to ľudia úplatní, alebo chamtiví. Ich život nebol honbou za napĺňaním túžob a hmotných statkov. Pri dotyku s večnosťou život videli ako jeden celok, v ktorom všetko malo svoj čas, miesto a zmysel. K tomuto pochopeniu sa pokúšali viesť aj ostatných ľudí. Toto bolo ich poslaním. Toto boli skutoční poslanci. Poslanci života. Nepotrebovali, aby ich niekto volil, nepotrebovali sa otŕčať na bilboardoch po celej krajine, nepotrebovali žiadnu funkciu, ani plat. Ich pochopenie bolo ich odmenou a život poslanie.

Pre lepšie pochopenie si týchto ľudí môžme rozdeliť do 3 skupín.

1. Starešinovia boli životom ošľahaní ľudia, ktorí sa naplno ponorili do hmotného života a v toku času sa zušľachťovali a ich životná skúsenosť ich priviedla k druhému brehu, k bráne, ktorá im začala otvárať súvislosti. Boli ako dospelý kamzík, ktorý sa v živote naučil chodiť a skákať po najťažšom teréne, po ostrých skalách. Sám ešte nevzlietol, ale dokázal vystúpiť na najvyššie vrcholy a dívať sa do diaľky.

Títo ľudia najčastejšie stáli na čele dedinských zoskupení a riadili bežné veci, ktoré občina musela riešiť. Do dnes sa to zachovalo v podobe funkcie starostu.

2. Hraničiari boli ľudia obidvoch strán. Prežili život naplno s vedomím. Poznali jeho zákutia a prekročili rieku života. Ale len jednou nohou. Druhou ostali v tomto svete. Držal ich pri tom súcit. Títo ľudia v sebe spojili schopnosť pohybovať sa v tomto (hmotnom) svete a zároveň byť od neho oddelení. Boli ako bažant, ktorý vie vzlietnuť, ale zároveň sa dokáže pohybovať bystro aj po zemi. Títo ľudia rozhodovali o závažných veciach spoločenstva. Rozhodovanie prebiehalo v radách (snemoch).

3. Vedomci a vedmy boli ľuďmi druhej strany. Ľudia, ktorí sa svojim spôsobom od tohto sveta oddelili. Boli ako orol, ktorý sa vznáša vysoko nad zemou, má obrovský výhľad, vo vzduchu je neprekonateľný, ale keď pristane na zemi, pohybuje sa len s námahou. Preto nikdy o ničom výkonne nerozhodovali. Boli len nositeľmi názoru (poznania), ktorý si každý vážil a premýšľal o ňom. Títo ľudia boli tiež liečitelia a učitelia. Nie však v tom zmysle ako to chápeme dnes. Choroby iba neodstraňovali, ale v prvom rade chorých viedli k pochopeniu prečo ochoreli, čoho si v živote nie sú vedomí. Učili iba tých, ktorí sa učiť chceli a učili ich iba to, čo boli zrelí pochopiť.

Takže načrtli sme si, čo to bola elita národa, keď ešte ľudia dokázali rozlišovať. Toto rozdelenie nie je možné však brať absolútne. Hraničiar alebo starešina mohol plniť úlohy vedomca alebo naopak, prípadne splývali všetky skupiny v jednu, tak ako to vidíme u dnešných šamanov. Postupom času, keď sa vyostrili konflikty s parazitmi, fungovala súčastne vojenská štruktúra hraničiarov a tá tvorila doplnenie s tou civilnou (občianskou). Nám najznámejší hraničiar bol Džingischán, ktorý čistil Áziu a Európu od parazitov. Spôsobu riadenia ktorý používal sa dnes hovorí meritokracia. Čo to meritokracia je sa dočítame v každej príručke. Čo sa ale nedočítame nikde je skutočnosť, že aby takýto druh riadenia spoločnosti fungoval, musel na jej čele stáť človek, ktorý sa vie pohybovať v hmotnom svete a zároveň má vhľad do sveta vedomia. Slovania takýmto ľuďom hovorili hraničiari.
Ďalším na našom území známym hraničiarom bol Samo. Čo z nich urobila história dnes vieme. Jedného označila primitívnym mongolom, druhého franským kupcom. Z mladších dejín Slovenského národa do tejto elity môžeme zaradiť generáciu okolo Ľudovíta Štúra ( Andrej Sládkovič, Ján Botto, Samo Chalupka, Janko Kráľ, Janko Matuška…)

Títo buditelia národa boli viac alebo menej spojením všetkých troch skupín. Ich vedomie však vzhľadom na dobu v ktorej žili bolo mierne zahmlené ortodoxným náboženstvom. Dnes sa duch týchto ľudí znova rodí a rozvíja v novej sile.

Ľudia vhľadu boli aj v iných kultúrach. Začali sme v Grécku. Spomínali sme, ako sa tam k nim správali. Sokrates, Pytagoras…

V židovsko-kresťanskej tradícii pribili svojho vedomca na kríž. V Indii známy hraničiar Ardžuna, alebo Budha, ktorý sa stal vedomcom atď. Mohli by sme pokračovať. Našli by sme tisícky prípadov ako boli prenasledovaní títo ľudia poznania. Takto sa k nim stáročia správala nevedomá masa ľudí. A stále sa k nim správa, aj keď časy sa menia.

Záverom si na dokreslenie obrazu skúsme predstaviť ako sa dva lieviky, alebo kužely na najužšom mieste dotýkajú jeden druhého. Tento bod prechodu, tento tunel sme nazvali bránou.

V jej blízkosti sa ľuďom začínajú odhaľovať súvislosti, príčiny a podstata vecí. Čím ďalej je človek od tohto miesta, tým je nevedomejší, pomýlenejší a náchylnejší k parazitizmu.  Na jednej strane kužela je vedomie a na druhej strane je nevedomie. Tento obraz je súčastne aj zdrojom toho čo človek po dobu svojej existencie nazýva v mytológiách a rozprávkach ako boj dobra a zla.
Ľudia ktorí sú od brány najďalej pravdu vnímajú ako lož a lož ako pravdu. Slobodu si mýlia s otroctvom, zodpovednosť s nezodpovednosťou, prijímanie s drancovaním, lásku s násilím atď.

A teraz sa skúste zamyslieť. Aký ľudia vládnu tomuto svetu? Ako títo ľudia žijú a aké vzory ponúkajú ostatným ľuďom?

Ak chceme kultúru posunúť od násilia k láske, k pochopeniu, musíme začať od seba. Musíme v sebe rozvinúť vedomie, aby sme vôbec múdrosť dokázali rozlíšiť od hlúposti, vedomca od parazita. Nepôjde to bez toho, aby sa človek uzemnil, zakorenil. Preto je tak dôležité, aby začal žiť na svojej pôde. Tá mu umožní vstrebať silu potrebnú na pochopenie a keď sa mu budú otvárať veci, možno rozpozná aj v sebe vlastnosti starešinu, vedomca, vedmy, alebo hraničiara. A keď ich rozpozná v sebe, už ho neoklame nikto na plagáte, v televízii, alebo v živote. Keď sa dostatočné množstvo ľudí preberie, začne sa to, čomu sa hovorí vek vedomia.

Hawk a Mor ho!