18. Šťastie, radosť, láska. (Skutočné príčiny rozkladu kultúry Slovanov)

Na prvý pohľad veľmi podobné, a veľmi často používané slová. Skúsme si rozobrať podstatu týchto slov a oddeliť ju od predstavy, alebo predstáv, ktoré ľudia o týchto slovách (citoch) majú.
Už na prvý pohľad je jasné, že šťastie bude z iného dôvodu cítiť žobrák na ulici a inak univerzitný profesor.
Žobrákovi stačí 5 Eur, čo mu tam niekto hodí, profesor, keď dostane Nobelovu cenu. Rovnako je to aj s inými ľuďmi. Jeden je šťastný, keď sa zamiluje, druhý, keď sa rozvedie. Jeden, keď dostane titul inžinier, iný, keď zarobí peniaze, alebo si dobre vypije. Šťastie je v podstate relatívna vec. Čo je pre jedného šťastie, môže byť pre iného nešťastie.
Rozdiel spočíva v túžbach človeka a túžby človeka sú úmerné jeho pochopeniu.
Človek môže túžiť po  niečom z vonkajšieho sveta ako je majetok, sex, jedenie, bývanie… Ale môže túžiť aj po nadpozemských veciach ako je boh, osvietenie, atď. V každom prípade, sú to vždy túžby. Pocit šťastia spravidla spúšťa nejaká vonkajšia udalosť, ale občas sú aj ľudia, ktorí si pocit šťastia vedia navodiť zvnútra, bez pomoci vonkajších prostriedkov. Kvalita šťastia a jeho trvanie je vždy úmerné pochopeniu života a toto pochopenie určuje aj vedomie človeka.
V podstate by sa dalo povedať, že človek môže byť šťastný, či už s dôvodom, alebo bezdôvodne a trvanie a kvalita šťastia je úmerná jeho pochopeniu. Toľko krátke zhrnutie.
To by bolo celkom jednoduché, keby sme brali do úvahy iba osobnosť (ego), uzavreté vedomie jedného človeka.
To by bol ale výsledok zo skúmavky. My ale v skúmavke nežijeme. Žijeme v priestore, kde sa prejavuje aj taká veličina ako je súcit.
Teraz si predstavte, že ste na ulici. Prežívate pocit šťastia (alebo si to aspoň myslíte). Zrazu stretnete človeka, ktorý s palicou mláti mladého psa. Pes zavýja od bolesti, po tele a po tvári mu tečie krv. Čo sa stane s vašim pocitom šťastia? No, ak máte trochu súcitu, tak pocit je tatam a začnete spolucítiť bolesť. Rozšírili ste svoje vedomie súcitom na inú bytosť v tomto prípade na psa.
A teraz si predstavte, že svoje vedomie dokážete podobne rozšíriť aj na iné bytosti.
Nejaký blbý Cyril bez súcitu vyrúbe 500 ročný dub, ktorý vysadili vaši predkovia a generácie rodín sa oň starali.
Tento blbý, bezcitný a nevedomý Cyril dub rozseká a v teple obývačky si ním pri kozube vyhrieva svoje sväté kolená.
On bude zažívať pocit naplnenia, šťastia a vaše srdce bude krvácať. A keď sa Vás vtedy niekto opýta: „Si šťastný?“ Čo odpoviete?

Rovnakým spôsobom človek dokáže rozšíriť svoje vedomie na celú prírodu, na matku Zem atď.

V budhizme sa takémuto človeku hovorí Bodhisatva (súcitu).  Slovania predtým, ako bola kresťanmi vyplienená ich kultúra, nazývali takéhoto človeka Hraničiar. V tomto slove sú koreňom 2 slová, Ra a Nič.
Alebo Hranica, Hrana a Nič. O tomto budem písať na inom mieste.
V podstate je to človek, ktorý žije svoj život a zároveň vníma aj život iných bytostí ako svoju súčasť.
Má súcit aj so všetkým, čo trpí. A teraz sa pozrite na tento svet v ktorom žijeme.
Všetci ľudia sú chorí (nehovorím o výnimkách) nielen duševne ale aj fyzicky.
Príroda sa ničí.
Pralesy už v podstate neexistujú. Z potokov a riek sú stoky.
Ťažba surovín sa dá nazvať drancovaním. Zvieratá miznú po desiatkach druhov zo zemského povrchu. Zvieratá, ktoré ostávajú sú často krát trápené zo zábavy.
A o tom ako surovo sú chované zvieratá  pre potravu už radšej ani nehovorím.
Celá planéta ľudí  je jeden choromyseľný ústav utrpenia.
A teraz sa takéhoto človeka spýtajte: „Si šťastný?“
Keby Vám povedal áno, tak je to hlúposť, lebo vníma to utrpenie naokolo.
Ak Vám povie nie, tiež je to hlúposť, pretože jednou nohou prekročil niečo, čo ho drží pri živote a čo je od tohto marastu oddelené.
Dokáže ovládať svoju myseľ, city, telo  a zároveň ich používať. Dokáže ich skoncentrovať, ale aj uvoľniť. Dokáže sa od nich oddeliť. Je pripravený prijať život aj smrť. Nemá s tým problém, lebo niečo pochopil.( v opačnom prípade by skončil v blázninci).
Tak čo? Je tento človek šťastný, alebo nešťastný?

Dosť bolo príkladov na tému šťastie. Pokúsil som sa len vysvetliť, aké je relatívne a od čoho závisí jeho životnosť.

 

Druhý pojem, alebo slovo, cit je radosť. Pri pochopení tohto slova, alebo významu, ktorý prináša, je nevyhnutné zabrúsiť mierne do dejín slovenského národa. Alebo presnejšie do obdobia, kedy sa tvorila reč.
Ak sme si ešte nevšimli, tak slovenský jazyk v sebe nesie posolstvo o svojom vlastnom význame, ale aj o dejinách národa, ktoré v sebe nesie.
Preto môžeme ďakovať Cyrilovi a Metodovi, že nezlikvidovali slovenský jazyk, ktorý tu už tisícročia existoval pred tým ako sem prišli. Tým začína aj končí význam Cyrila a Metoda pre Slovenskú kultúru.
Kresťania sa z tejto chyby rýchlo poučili a viac ju už v histórii pri okupácii iných národov neurobili. Pre príklad si spomeňme akou rečou hovoria severoamerickí indiáni? Alebo austrálski aborigéni? Nie je to angličtina?
Ako hovoria pôvodní Inkovia, alebo dnes Mexičania? Nie je to španielčina? Ako dnes hovoria pôvodní obyvatelia južnej Ameriky? Nie je to portugalčina?
Myslím, že ako príklad to stačí.
Tomu všetkému sa im darilo vďaka použitiu techník, za ktoré by sa nemusela hanbiť žiadna teroristická organizácia.
Vidíme, že tú istú chybu ako u Slovanov už neurobili. Slováci, alebo Slovania, hovoria svojim pôvodným jazykom a aj keď je mierne upravený, pozmenený, obsahuje v sebe svoju minulosť a svoju kultúru. Na túto tému budem viac hovoriť v článku „Viera, alebo vieRa?“ Teraz v stručnosti rozoberiem slovo radosť.
Znova slovo obsahuje 2 korene. Ra a dosť. Čiže mať radosť znamená, že máte dosť Ra.
Čo to ale Ra je, a prečo to dnes nikto nevie? Nuž preto, lebo sa o to postarali milujúci kresťania.
Ra bolo u Slovanov vyjadrenie počiatočného zdroja samotnej sily a poznania vesmíru, univerza. A človek, ktorý sa tejto sily, tohto poznania nadýchol, bol označený ako človek, ktorý poznal alebo pozná Ra.  Vie-Ra. Ďalej v článku „Viera, alebo vieRa.“

 

Posledným slovom, pojmom, citom, alebo stavom je láska. Pri tomto pojme musíme mierne zvýšiť pozornosť.
Čo je to láska?
Nuž. Žijeme v krajine, o ktorej tvrdia, že je kresťanská. Asi na tom niečo bude, keď 2/3 obyvateľstva sa k tomuto náboženstvu nejakým spôsobom hlásia.
Táto skupina ľudí tvrdí, že boh je láska. No na samotnom tvrdení by nemuselo byť nič špatné, ak by človek bol  mentálne retardovaný idiot a nepoznal by históriu kresťanstva za posledných 2000 rokov.
Toto je jeden z dôvodov, prečo je dobré poznať minulosť. Inak je človek odsúdený k tomu, že sa mu táto minulosť bude znova opakovať ako prítomnosť.
A aká je minulosť kresťanstva a šírenia tejto tzv. pravej viery?
Nuž. S tou sa musí rozumný človek oboznámiť, ak nechce byť len ako slepá ovca, ktorú s peknými slovami vedú pastieri na bitúnok.
Len pre náčrt spomeniem pre čitateľa:
Čo to bola inkvizícia? Odpustky…
Čo to boli križiacke výpravy?
Čo to bola conquista?
Čo to bol hon na čarodejnice?
Ako sa kresťanská cirkev chovala k ľuďom, ktorí mali iní názor?
Ako skončili katari, hugenoti, Slovania a prečo, začo a akými prostriedkami?
A mnoho iného.

Takže toto sú prostriedky, aké používa kresťanský boh, alebo kresťanská láska, lebo boh je podľa nich láska.
Neostanem samozrejme pri tomto vysvetlení, pretože už podpriemerne vzdelaný človek musí vidieť, že násilie, vojna, chamtivosť a zlosť láskou byť nemôže.
Uľahčilo nám to ale výklad pochopenia slova láska, pretože presne toto láska byť nemôže. Čiže prišli sme k negatívnej definícii slova láska a teda toho, čo láska nie je.
Prejdime ale k tvorivejšej časti a poďme teda nájsť jej pozitívny význam.
Pred tým je veľmi dôležité si všimnúť jednu vec. A síce, že láska v sebe obsahuje aj svoj opak. Teda zárodok toho, čo ju môže zničiť. Alebo to, čím láska nie je.
Je to ako vo fyzike hmota a antihmota.
Samozrejme platí to aj obrátene, a síce v tom, čo láska nie je, sa nachádza zárodok lásky. Aby človek ale rozvíjal lásku a nie jej opak, musí si byť vedomí rozdielu medzi týmito dvoma hodnotami.
Výstižný je čínsky znak pre jin a jang, ktorý vyjadruje, že všetko v tomto prejavenom duálnom svete obsahuje v sebe aj svoj protiklad.

To je aj dôvod, alebo príčina, prečo sa láska môže zmeniť vo svoj protiklad.
Čo ale robí z lásky trvalú hodnotu?
Alebo presnejšie, aká je doba rozpadu lásky?
Prečo, keď sa dvaja ľudia do seba zamilujú, cítia lásku, a o rok, o päť rokov, o desať… sa rozvádzajú a nenávidia?
Dobu, za akú sa jeden protiklad zmení vo svoj opak určuje úroveň pochopenia.
Ak sú dvaja ľudia spolu len preto, že ich baví sex a telesná príťažlivosť, doba rozpadu bude krátka. (alebo aj opak, ak sex neni vôbec…) J Ak sa ľudia obohacujú názormi, obrazmi, citmi, záľubami….doba rozpadu sa bude úmerne predlžovať. O tomto sme približne hovorili v článku „Kde sú korene príčin?“ Vždy sa jedná o schopnosť a možnosť vytvorenia súzvuku v hmotnej, ale aj duchovnej rovine.
Poďme teraz ďalej.
Láska je teda určitý stav mysle, tela a srdca, ktorý prichádza pochopením týchto kvalít a súvislostí medzi nimi.
Ľudia, ktorí toto pochopenie nemajú, považujú za lásku stav zamilovania, čo samozrejme je kvalita lásky, ale len na biochemickej úrovni, kedy jeden rezonančne podobný obraz rozvlní iný a dochádza k vylučovaniu hormónov, ktoré v človeku tento stav spôsobujú.
Ak chceme preniknúť hlbšie k podstate lásky, musíme si povedať, čo ju ďalej tvorí.
Uveďme si príklad na matke a dieťati, (alebo otcovi a dieťati), lebo ten je ľudský a aj zrozumiteľnejší.
Matka má dieťa.
Toto dieťa ochorie. Trápi sa dieťa, zvíja sa od bolesti. Čo cíti matka?
No len psychicky chorej matke to bude ľahostajné. Zdravá matka (otec) má v sebe teda niečo, čomu sa hovorí súcit.
Bude preto vytrvalo hľadať spôsob, ako dieťa uzdraviť.
Nezľakne sa žiadnej prekážky a strach dá bokom, lebo už vie, že pritiahne všetko, čoho sa bojí. Odvážne, napriek tomu, že okolnosti a komplikácie môžu byť rôzne, vytvorí obraz zdravia dieťaťa a naplní ho pokojom a radosťou z toho, že dieťa je už uzdravené. Dáva mu to bez nároku na odmenu. Nič za to nechce. To je láska.
V skratke. Čo teda obsahuje láska?
Alebo presnejšie, čo tvorí lásku?
Súcit, lebo bez súcitu je nám všetko ľahostajné.
Vytrvalosť, lebo bez nej nedotiahneme nič do konca.
Odvahu, lebo bez nej sa posereme a staneme sa slepým, bezbranným, otupeným otrokom.
Radosť, pretože tá je zdrojom sily a ten kto má radosť, má dosť Ra.
Bezpodmienečnosť, pretože obohatením je samotná pomoc iným.
(Bezpodmienečnosť však neznamená, že dávame hocikomu hocičo! O tom ďalej).
Všetko toto je samozrejme umenie.

Umenie sa tomuto naučiť a umenie to aj v živote uplatniť.
Len výuka, pochopenie tohto jedného predmetu by pravdepodobne spôsobila mier, pokoj a zdravie na celej planéte.
Škola, na ktorej sa toto učí bohužiaľ zatiaľ neexistuje. (I keď sú tu prvé lastovičky.)

Pri tejto téme, téme lásky chcem teraz ešte spomenúť jednu dôležitú vec.
Medzi nami, ľuďmi sú rôzni experti. Sú aj takí, ktorí lásku dávajú na vrchol ľudského pochopenia, a aby to znelo ako vrchol, dávajú jej prívlastok božská.
Táto božská láska, toto božské dobro obsahuje v sebe všetko, a aj to zlé je vlastne dobré.
Títo božskí milujúci a stále sa usmievajúci dobráci si ale neuvedomujú jednu skutočnosť.
Neuvedomujú si, že láska je prejavená forma, ktorá v sebe obsahuje aj svoj protiklad. Všetko je teda obsiahnuté v jednom, ale protiklad je opak, a to teda  neznamená, že je to tiež láska. Protikladom lásky je parazitizmus, naplnený takými emóciami ako sú: chamtivosť, túžba ovládať, násilie, zlosť, klamstvo, bezcitnosť…
Problém týchto ľudí je ,že na tento svet sa dívajú iba jedným okom, okom lásky.
Uniká im skutočnosť, že je tu niečo, čomu sa treba vystríhať, niečo voči čomu treba byť hovacky ostražitý. A pretože to nevidia, nemajú ani schopnosť, alebo vedomie, ako, alebo čo sa dá robiť s týmto marastom.
Umenie rozlíšiť lásku od parazitizmu je veľmi dôležité a na tejto neschopnosti zdegenerovala a stále degeneruje napríklad aj slovanská kultúra.
O Slovanoch sa hovorí, že sú holubičí národ. V preklade to znamená, že sú to dobráci. Tiež sa hovorí „ Za dobrotu na žobrotu.“. A toto sa 2000 rokov deje Slovanom. Teraz sa to deje v priamom prenose na Ukrajine. A keď paraziti rozožerú Ukrajinu, pustia sa do Ruska… pokiaľ bude čo žrať a trhať.
A deje sa to všetko preto, že ľudia stratili schopnosť rozlišovať. Milujúci dobráci si pustili parazitov ku krku, veď aj to sú ľudia, veď všetko je láska  a každého treba s láskou prijať.

U Slovanov, keď ešte rozvíjali svoju kultúru, existovalo takzvané darovacie hospodárstvo. Nebudem ho tu teraz podrobne rozoberať, ale v podstate išlo o spolužitie ľudí postavené na vzájomnom sa obdarúvaní. Nie teda na trhu, alebo na peniazoch.
(Hospodár je ten, čo hosťovi podá dar).
Všetko bolo v poriadku až do momentu, keď ľudia vstúpili do veku nevedomosti a zosilnel sa tlak parazitov. Ich vedomie nebolo dostatočne bystré a neuvedomili si, že aj dar má svoju hodnotu, a že aj láska si musí vážiť samu seba. Neuvedomili si, že obdarovať je možné iba takého človeka, ktorý si dokáže vážiť hodnoty, ktoré prijíma.(nehovoríme teraz o bezbranných kojencoch).
Človeka, ktorý má dostatočnú úctu k tomuto daru.
Slovania toto obrovsky podcenili. Neuvedomili si svoju nevedomosť. Do špajzy sa im nasťahovali paraziti. A keď bola špajza vyjedená, paraziti zaviedli pôžičky, úroky, nastolili potrebu otroctva, (duchovného aj fyzického), chamtivosti, niečo za nič,  nastolila sa potreba peňazí , trhu…
Dejiny poznáte, netreba ich opakovať. „Za dobrotu  na žobrotu.“

A nestalo sa tak len u Slovanov, stalo sa tak aj ostatným prírodným, pôvodným kultúram na planéte, ktoré nepochopili, že dobrota, úsmev a láska majú v sebe protiklad, ktorého si je nutné byť vedomý. Ktorého sa nesmieme báť, ale rozhodne mu nemôžeme dovoliť, aby sa rozvinul. Teda pokiaľ chceme žiť v pokoji a láske.
Samotné Ježišove učenie (o láske) je v podstate modifikovaná forma budhizmu. (Aj takto môžeme vidieť, kde asi Ježiš strávil tých 20 stratených rokov, ktoré v biblii chýbajú.)
Je to učenie o nenásilí, nezasahovaní, božej láske a odovzdanosti.
Keď sa dnes pozriete na budhizmus, tak je to v podstate impotentná skupina ľudí.  Keď Číňania dobili Tibet, budhisti si ani nahlas neprdli. Ale najvyšší vodca Tibetu, jeho svätosť dalajláma chodí všade po svete a usmieva sa ako milujúci a osvietený tajtrlík. Veď všetko je len láska, všetko treba milovať. Trebárs aj parazitov. Dnes budhisti nevedia, čo robiť a nie sú schopní tvorivo zasiahnuť do chodu života. Podobne dopadli aj skutoční nasledovníci Kristovho učenia. Od 3. storočia n.l. už ale kresťanstvo nemá nič spoločné ani s budhizmom ani s Ježišovým učením. Stáva sa z neho militantná organizácia na násilné šírenie svojej moci, chamtivá za majetkom a peniazmi.
Kresťanstvo sa stáva teroristickou organizáciou.

No, myslím, že to nepotrebuje viac komentár. Ale tak to v živote chodí, že človek musí padnúť až na samé dno, aby sa prebral z vlastnej nevedomosti. Podľa toho, čo sledujem, ešte veľa ľudí dno nespoznalo. Ale vidím aj to, že počet tých, ktorí sa z dna odrazili a odrážajú neustále rastie. Neustále rastie počet tých, ktorí nielen chcú, ale aj vedia, čo robiť. Nie teoretici, ale praktickí ľudia, čo majú svoje korene v Zemi.

Najdôležitejšie je pochopenie. A keď aj človek zahynie s pochopením, nezrodí sa opäť do takého sveta.
Planéta Zem teraz opúšťa vek nevedomosti, ale množstvo iných planét vo vesmíre vstupuje do veku temna. A tam sa budú rodiť všetci tí ľahostajní, nevedomí ľudia, ktorí si neuvedomili svoju nevedomosť, tí mudrlanti, ktorí si neuvedomili, čo je to láska.
A budú svoje utrpenie zažívať stále dookola, až kým sa nepoučia, alebo sa im nezatočí z toho kolotoča hlava. Toto je skutočný význam slova samsára. Kolobeh utrpenia.

Hauk a Morho!

 

PS:

Šo si  si uhol? Ten koniec je velice ezoterický….
Takže 5 strán taťuldo, 5 strán,…
A inak počítač je s mojou gramoškou spokojný, akurát nepozná slová conquista, posereme, marast, tajtrlík, neprdli, a ani Číňanov,… zrejme ich neni na Zemi dosť…